Od roku 2023 má široká verejnosť možnosť obrátiť sa na Ing. Katarínu Bučinovú, PhD., odborníčkou na ekológiu lesa a prieskum biodiverzity makromycétov (húb viditeľných voľným okom), ktorá má na starosti mykologickú poradňu na Správe Národného parku Nízke Tatry v Slovenskej Ľupči.

Cieľom poradne je zoznámiť ľudí so zásadami bezpečného zberu húb, aj s ohľadom na ochranu prírody v Národnom parku Nízke Tatry a otvoriť bránu do fascinujúceho sveta húb aj laikom.

Najčastejšími prípadmi pre poradňu sú e- mailové otázky ohľadom identifikácie húb podľa zaslaných fotografií. Ľudia chcú vedieť, aký to našli druh, či je huba jedlá, jedovatá prípadne liečivá. No pozor! Treba si uvedomiť, že identifikácia húb na základe fotografie je veľmi sporná záležitosť, už len kvôli skresleniu farieb pokožky klobúka, lupeňov a ďalších častí plodnice a mnohé veci (aj huby) nie sú tým, čím sa zdajú byť.

No predsa,  nájdu sa  prípady keď je to možné. Nedávno práve mykoporadňa v Slovenskej Ľupči pomohla s identifikáciou takéhoto jarného druhu, kedy bola na adresu katarina.bucinova@napant.sk odoslaná fotka ušiaka s otázkou, či sa jedná o ❗️ jedovatý ❗️ druh ušiak obyčajný alebo o podobný druh ušiak obrovský.

Nuž poďme sa teda pozrieť, čo majú oba druhy spoločné, ako vyzerajú, či majú nejakých dvojníkov a ktorý z nich  je vlastne vhodný do hrnca a na tanier.  Obidva druhy ušiakov, o ktorých bude reč, patria medzi vreckaté huby (Ascomycota) a sú to jarné druhy, podobne ako smrčky (Morchella spp.) a smrčkovce (Verpa spp.), s ktorými si ich niektorí neskúsení hubári tiež môžu zameniť.

Tak ušiak obyčajný (Gyromitra esculenta) ako aj ušiak obrovský (Gyromitra gigas) nachádzame v našich prírodných podmienkach približne od marca do mája a v chladnejších horských regiónoch aj do júna, ušiak obyčajný rastie prevažne v ihličnatých lesoch, ušiak obrovský obľubuje aj listnaté lesy. Obidva druhy sa vyskytujú na piesčitých až hlinito-piesčitých pôdach, v machu aj v lesnej opadanke, sú saprotrofné, t. j. na svoju výživu potrebujú prítomnosť odumretého dreva zanoreného do pôdy alebo rozkladajúcu sa organickú hmotu, napr. kôru alebo drevnú štiepku vo svojej bezprostrednej blízkosti, no najnovšie sa predpokladá, že obidva druhy môžu formovať s rôznymi druhmi rastlín aj mykorízne symbiotické vzťahy, založené na stratégii  „win – win“ , obojstranne výhodnej spolupráci pri dodávke minerálnych živín a vody zo strany huby rastline a dodávke cukrov rastlinou hubovému partnerovi.

Obidva druhy ušiakov vytvoria plodnicu – apothecium, diferencovanú na klobúk a hlúbik. U  ušiaka obyčajného (G. esculenta) je klobúk  od 30 do 100 mm veľký, je prevažne nepravidelne členitý, laločnato až  mozgovito poprehýbaný a často asymetricky formovaný, farby gaštanovohnedej až tmavohnedej, čiastočne prirastený k hlúbiku. Hlúbik  s rozmermi 30-80 x 20-50 mm, je nepravidelne valcovitý, zdvojený až ztrojený dutý, jemne vločkatý, farby zvonka belavej s tónmi dožlta, dočervena až dofialova. Dužina je krehká, tenká a chrupavkovitá, zvnútra voskovitá až belavá. Jej vôňa je príjemná hubová.

Podobný by sa mohol niekomu  javiť aj vzhľad plodnice ušiaka obrovského (G. gigas), no tie sú obvykle robustnejšie. Klobúk (od 50 do 150 mm) je viacmenej guľovito formovaný, nepravidelne mozgovito členený, v mladosti svetlohnedý s medovým nádychom, neskôr má okrovo hnedú až hnedú farbu, niekedy s olivovým nádychom, jeho vnútro je komôrkovité až duté, s belavou chrupavkovitou dužinou, ktorá má nevýraznú korenistú vôňu. Spodným okrajom klobúk neprirastá k hrubému hlúbiku. Samotný hlúbik je hrubý, nepravidelne hrboľatý, krehký, dutý a pomerne krátky (30-80  x 30-80 mm) farby belavej, až okrovožltkastej, s jemnými vločkami a môže vyrastať z menšej podzemnej hľuzy. Plodnice nevytvára každoročne, ale v nepravidelných intervaloch, keď má vhodné podmienky na ich tvorbu.

U oboch druhov ušiakov sa výtrusy – askospóry, tvoria na povrchu klobúka a výtrusný prach je bielej farby. Až pri preskúmaní výtrusov pod mikroskopom sa ukáže, ako sa jednotlivé druhy od seba líšia – ušiak obrovský (G. gigas) má vretenovité výtrusy so sieťovanou ornamentikou, výrastkami na póloch a obsahuje centrálnu olejovitú kvapku. Výtrusy ušiaka obyčajného (G. esculenta) sú menšie, eliptické, hladké s 1 až dvoma olejovitými kvapkami na póloch.

Čo sa týka jedovatosti, či jedlosti, treba si dobre zapamätať, že všetky druhy ušiaky v plodniciach obsahujú rakovinotvorný ❗️ gyromitrín ❗️ prudký jed poškodzujúci obličky, ktorý je  termolabilný – varom sa síce ničí no v minulosti sa už stali smrteľné otravy po konzumácii ušiaka obyčajného (G. esculenta). Novšie výskumy potvrdili, že aj ušiak obrovský (G. gigas) obsahuje dosť tohto jedu, preto sa jeho plodnice neodporúča konzumovať. Informácie o jedlosti ušiaka obrovského (G. gigas), treba brať s rezervou a v žiadnom prípade sa nesmie jeho plodnica jesť za surova, to isté platí o ďalších druhoch ušiakov (G. infula, či G. fastigiata).

Možnosť zámeny oboch vyššie spomínaných jarných druhov ušiakov za iné jarné druhy húb je nepravdepodobná, lebo jednotlivé druhy smrčkov (Morchella spp.), či smrčkovcov (Verpa spp.), ktoré sú jedlé, majú kónický tvar klobúka, ktorého povrch nie je poprehýbaný, ale jamkatý.

Pri zbere húb na konzumáciu sa vždy riadime zásadou:

❗️ ZBIERAME LEN TIE DRUHY HÚB, KTORÉ POZNÁME❗️

a pri najmenšej pochybnosti ich namiesto do hrnca doručíme do mykoporadne, kde ich dokážu identifikovať a nájdu svoje miesto vo fungáriu (obdoba herbára) a ktovie, možno sa stanete spoluobjaviteľmi novoobjaveného druhu pre Nízke Tatry, pre Slovensko, ba dokonca aj pre mykologickú vedu.

NEZABUDNIME:

Na presnú identifikáciu je potrebné doručiť do poradne aj položku, t. j. vysušenú plodnicu huby a opis nálezových okolností, teda meno nálezcu, dátum nálezu, miesto nálezu – GPS súradnice, opis plodnice, opis biotopu, aké rastliny, kry a stromy sú prítomné na mieste nálezu, substrát, na ktorom huba rastie (drevo, rastlinné zvyšky, rastlinný opad, humus, trus), aká je tam pôda, geologické podložie, aké sú mikroklimatické pomery atď. Keďže mnohé druhy húb sa na seba veľmi podobajú, je nevyhnutné identifikovať  ich na základe štúdia morfologických znakov plodníc, napr. tvar a rozmery plodnice, hlúbika, klobúka, či má lupene, alebo rúrky, ak sa jedná o huby bazídiovýtrusné (Basidiomycota) a v prípade vreckatovýtrusných húb (Ascomycota) sa tiež sledujú formy ich plodníc – askokarpov  a ich makroskopických  (voľným okom, prípadne lupou), či mikroskopických znakov (pomocou mikroskopu, aj pomocou rôznych chemikálií, farbív). Moderným trendom je možná identifikácia húb pomocou metódy DNA „barcoding“ na základe získania krátkych oblastí ich DNA metódami molekulárnej biológie a ich porovnania s dostupnými  databázami sekvencií z overených identifikácií na základe delimitácie druhov špecialistami na jednotlivé skupiny húb.

➡️ V tomto roku sme pripravili pre záujemcov o mykológiu z radov širokej verejnosti poznávacie vychádzky, termíny budú k dispozícii čoskoro na našom webe. Tak hor sa s nami na huby do Nízkych Tatier!

Text: Ing. Katarína Bučinová, PhD.

Foto: Katarína Bučinová & Karla Mosková

Použitá literatúra a zdroje: